[SH] Aragorn ,,Chodec" a Elgarain-Hraničiari

Dnes v noci som sa prechádzala v lese.  Myšlienky, víriace v mojej hlave mi nedali spať a tak som sa rozhodla nechať sa upokojiť nočným vánkom a zvukmi lesných živočíchov. Zrazu som začula jemný šuchot lístia. Vďaka dlhoročnému cviku som sa nestrhla a dokonca ani neotočila tým smerom, iba som spomalila krok a snažila sa načúvať. Tieto zvuky s istotou spôsobil človek, usúdila som podľa rytmu. Pravdepodobne to bude hraničiar, pretože krok bol pomerne ľahký. Zatiaľ som nemala príležitosť spoznať ani jedného z nich osobne, ale vedela som, že sa vyznačujú obratnosťou v prírode, takže je zrejmé, že sa budú pohybovať potichu. Zrazu jeho kroky zastali, pravdepodobne niečo spozoroval, možno mňa. O správnosti môjho úsudku ma utvrdil nasledujúci pozdrav: "Dobrý večer." "Dobrý večer." odvetila som.

Predo mnou stál muž, na hlave mal kapucňu stiahnutú hlboko do očí, na tvár mu padal tieň. Postavu mal stredne vysokú, takže ma prevyšoval asi o pol hlavy. Oblečené mal typické hraničiarske oblečenie - nohavice, dlhú košeľu prepásanú opaskom, na ktorom mu visel meč, nôž a niekoľko malých vrecúšok. Cez plecia mal prehodený plášť, ktorý ho zahaľoval od hlavy takmer po členky. "Kto si?" spýtal sa ma. Hlas mal príjemný. "Moje meno je Elgarain." odvetila som.

Bol som pokojný, nemalo mi čo hroziť a ona, bola navyše mladá a neskúsená, teda zdalo sa mi a kto iný ako budúci hraničiari, či hraničiari sa motali po hraniciach? Veď toto miesto je bezútešné, bez ohňa, ciest, strechy nad hlavou... Ale predsa ma to prekvapilo, že čoraz viac ľudí kráča smerom k pevnosti, alebo len chcú prosiť hraničiarov o pomoc? Ale Elgarain, ako sa predstavilia, nevyzerala na niekoho, kto by potreboval pomoc. ,,Mne hovoria v týchto krajoch, ba aj v iných Chodec, áno tak ma volajú a zrejme si to meno počula." povedal som. ,,Chodcom ma volajú."  Chodec nebolo moje pravé meno, ale Chodcom som bol v očiach iných, bežných hostinských, roľníkov, proste ľudí, ktorý žili svoj pokojný a nerušený život. A ten mali, aj keď si to neuvedomovali, najmä zo strany hraničiarov, lebo nevedel by som si predstaviť tých dedinčanov a sediakov a pomätených () hobbitov ako bránia svoje územie pred nepriateľmi.
//: nemusíš písať to čo Chodec povedal, iba tvoja postava zareaguje na to čo povedal, napríklad na otázku, v realite predsa, nebudeš opakovať otázku (skúšky a matiku nerátam) tvoja postava vie čo povedal lebo hoc sme my za compom naše postavy sú úplne vpohode a bavia sa zoči voči ušetrí to robotu

Chodec... To meno mi v hlave zaznelo ako niečo známe, avšak nemohla som si spomenúť, kedy, kde a v akej súvislosti a či vôbec som ho počula. Pohľadom som sa snažila preniknúť tieň zahaľujúci jeho tvár, no nedarilo sa mi to. Všimla som si, že zboku na nás dopadá svit mesiaca, preto som sa nebadane pohla tak, že mi osvecoval chrbát. Teraz svetlo luny mierne rozohralo tieň na chodcovej tvári a ja som mohla s istotou povedať, že som ju už niekedy videla. Keďže som však nevedela, kde, odvetila som: <b> "Žiaľ, aj keď je určite známe, som tvoje meno ešte nepočula. Ale podľa tvojho odevu súdim, že patríš medzi hraničiarov." <->b>

Pozrel som sa na Elgarain a jedným pohybom som si zhodil z hlavy kapucňu, ktorá mi na tvári robila tieň, sledovala ma. Skúmala moju tvár. ,,Áno patrím medzi hraničiarov." potvrdil som jej slová. Chodcom ma volali sveta neznalý ľudia, ktorý si žili na svojich statkoch a celý život sa nikde nepohli. Pozeral som sa na Elgarain, bola mladá avšak ja som ju videl ako siluetu. ,,Som ich kapitán,Hlava hraničiarov..." prezradil som. Načo to skrývať? Možno by sa k nám pridala a rozšírila by naše rady, to by bolo ideálne, bolo nás málo a Ithiliten volá o pomoc, majú málo hraničiarov, ale to má aj Eriador a jeden problém je, že nemám hraničiarov vycvičených. Je ich málo aj na Eriador.

Chodec si zložil kapucňu, takže som konečne uvidela jeho tvár, ktorej mužné črty zvýrazňovalo chladné svetlo mesiaca. Jeho oči boli prenikavo modré, premeriaval si ma. Najprv tvár a potom postavu. Cítila som sa zvláštne, nebolo mi to veľmi príjemné. Rukou som sa mimovoľne dotkla rukoväte meča. To ho očividne prekvapilo, pretože svoj pohľad zabodol do mojich očí. Ja som jeho skúmavý pohľad opätovala a keďže som nechcela budiť podozrenie, ruku som od meča odtiahla. Po chvíli vzájomného premeriavania sa pohľad sklopil. Mlčanie už začínalo byť napäté, preto som sa spýtala: "Prečo nie si v pevnosti s ostatnými?"

Pozrel som sa na Elgarain. Rukou siahla na meč, ktovieako ma to neprekvapilo. Veď kto by nebol prekvapený keď uprostred ničoho uvidíte nejakú druhú osobu a kešte k tomu hraničiara. Ľudia nám hraničiarom neverili, ale zdalo sa, že Elgarain má akýsi prehľad.,,My sa v pevnosti, zdržiavame len v prípade nutnosti a mladý hraničiari tam ostávajú trénovať so svojimi majstrami a ja som tu v službe." povedal som jej a neuhýbal pohľadom. Chápal som jej slová, bola proste v tomto smere neznalá, hoc bola celkom dobre ozbrojená, ja som mal meč, ale užíval som k súboju nože a dýky, meč bol zlomený, veľa sa s ním nedalo robiť, ale predsa som ho nosil so sebou.