[AKCIA] Hon na Gluma

---

Skupina hraničiarov táborila v úžľabine pri Hmlistých Horách. Bol to divý kraj plný divných tvorov a úpätie hôr sa hemžilo, škretmi a inou háveďou ľudským očiam skrytou. Táto noc však bola pokojná. Hraničiarsky ohník plápolal a ohrieval telá spiacich hraničiarov, okrem jedného, či dvoch, ktorý boli práve na hliadke a sedeli chrbtom k ohňu a jastrili do tmy. V tú noc nikto na táborisko nezaútočil, podivné v týchto končinách.  

---

Dlho do noci som nemohol spať, iba som sa prehadzoval a úplne bdelým pohľadom som sledoval tmavú oblohu. Videl som ako sa Jordi opiera o neďaleký strom a hliadkuje. Vstal som zo zeme, prekročil som driemajúceho Faramira a podišiel som k Jordimu. Oprel som sa o strom a sledoval som tmavú krajinu. ,,Počuj, nechceš sa vystriedať? Ja sám nemôžem zaspať." povedal som mu a pozrel som sa na neho. ,,Vážne." poznamenal som. Vtom sa nad táboriskom prehnal vietor, zakolísal vetvami stromov. Napäl som uši, očami som jastril do tmy. Vietor nesie mnohé. Zanecháva roztrasené srdcia a ja mám od vetru pochybnosti. pomyslel som si. 

Sledoval som krajinu. ,,Ale musíš byť ostražitý. Nie všetko vyzerá tak bezpečne ako je." povedal som a kým si Jordi listoval v knihe načúval som krajine. ,,Dobre, len si čítaj, ale... Pozor." poznamenal som a jastril som očami do tmy pred nami.Stíšil som hlas, keď zadul vietor. ,,Neviem, ale Hmlisté hory sú plné kadejakej hávede." šepol som mu na odpoveď jeho otázky. Pre istotu som vytiahol z pošvy meč. Čo ak niekto chce vyskočiť. pomyslel som si opatrne. ,,Pre každý prípad priprav si zbraň." poradil som a opäť som sa zadíval do tmy. Nič som však nevidel. 

Spal som a sníval sa mi zvláštny sen: Kráčam tmou a vidím akési svetlo, snažím sa k nemu dostať, ale ono sa vzďaluje. sen bol dlhý, stále sa akoby opakoval. Nakrátko som sa prebral a zočil som Chodca jastriaceho do tmy. Pokojne som sa obrátil na druhý bok s vedomím, že je všetko v poriadku. A tak som pokračoval v spánku, v polobdení. Spod privretých viečok som videl plamienok nášho ohňa. 

,,Hlupák." zahundral som a pozrel som sa na Faramira. Tma skrývala mnohé, robila veci desivejšími akými v skutočnosti sú. A predsa bolo to nebezpečné. ,,Vyzerá to všeliako, len nie bezpečne." zahundral som a vôbec som sa necítil bezpečne. Jordi už natiahol luk a očakával útok. Aj ja som začul puknutie vetvičky. Nepriateľ je tu. pomyslel som si a pozrel som sa na Jordiho. Trochu som cúvol a hmatal som po palici. Našiel som nejaký starý konár a jeden koniec som strčil do blikajúceho ohňa. Vyšľahla spŕška iskier, keď som vyťahoval palicu z ohňa, jej koniec horel ako fakľa. ,,Trochu si na neho posvietime." povedal som Jordimu pošepky.

Z ľahkého spánku ma vyrušil Chodcov hlas. Potom som začul prasknutie vetvičky a to ma prebralo zo spánku. V tme som pátral prstami po svojom luku. Nahmatal som ho, zovrel ho v ruke a vyrazil zo zeme. Chodec stál a s fakľou svietil do tmy. Ja som k nim podišiel a počas cesty k nim som si hodil na chrbát tulec so šípmi. Onedlho sme všetci traja mierili zbraňami do tmy. ,,Počul som, že v noci sa to tu hmíri škretmi. Ale nepočul by som, že škreti sú nejaký tichý." povedal som potichu. 

Pozrel som sa na Jordiho a jastril som do tmy so zapálenou fakľou. Sklonil som sa k zemi. ,,Hm ak to bol škret tak veľmi malý, nejaký zved. Onedlho ich tu bude celá hŕba." zamumlal som si skôr pre seba a skúmal stopy v zemi. ,,Ale škret to bude, nejaký malý..." poznamenal som. Ale každý sa môže mýliť, ak by to nebol škret, tak kto by to potom bol? Naozaj som netušil, čo za háveď by to mohla byť,hoc v Hmlistých horách sa potulujú rôzne beštie. Poznal som plemená škretov, takéto stopy mohli zanechať len škretí zvedi. A bol to škret z týchto hôr. Sú menší ako iný...  

~Tábor~
Azurin ze spánku probral čísi hlas. Když se dlouho nic dalšího neozývalo, chtěla zase usnout, když zaslechla prasknout větvičku. Okamžitě vyskočila na nohy,
popadla do ruky luk a toulec se šípy si přehodila přes rameno. Pak téměř neslyšně doběhla k ostatním.
"Děje se něco?" Zašeptal.

Deride aj Rin sa prebudili a pýtali sa čo sa deje. ,,Asi škretí zvedi, ale neviem to na isto." odvetil som a ani som sa na nich nepozrel. Musíme byť pripravený na všetko, škreti sú málokedy samotármi, najmä ak sú to zvedi. pomyslel som si. A trochu som si posvietil horiacim drevom do tmy. ,,Vyzerá to rôzne." zamrmlal som si a pozrel som sa na Derideho. Naznačil som im, nech si pripravia zbrane. 

Pozrel som sa naokolo a sledoval som Chodca ako sa činí. Skláňal sa k zemi a lúštil plytké stopy v mäkkej zemi. ,,Dávajte si pozor." povedal som Rin a Deridemu, ktorý sa prebrali. ,,Priložte na oheň. " povedal som vážne. Ale, kto by to mohol byť? Chodec si stál za tým, že sú to škretí zvedi. Ja som si tým nebol až taký istý. Aj na škretieho zveda boli tieto stopy malé. Ktovie, možno sa v horách urodilo nové plemä týchto tvorov.

Preskákam par kameňov čo mi zabezpečilo tichosť až dopadnem k väčšiemu stromu a opriem sa oň ho.  Započul som to vrčanie, krik tých škretích krpcov, mierne ma zatriaslo, no napriahnem šíp a pustím do tmy. Ferio, mier kam máš.. Pomyslím si, než začujem náraz mŕtveho tela na zem. Hehe prvý zásah a môj prvý mŕtvy škretí zved.. Pousmejem sa viacej a musím dodať, že som sa cítil odvážnejšie. Napriahnem ďalší šíp a vystrelím opäť do tmy, než si všimnem, že náš tábor obkľúčili tie malé beštie a na Derideho skočil jeden znich. 

Sakra.. Pomyslím si mrzute, napriahnem ďalší šíp na tetivu a pustím. Šíp vystrelil, bolo počuť ako jeden z mojich šípov letel vzduchom. Preletel tesne popri hlavy Deride a zasiahol škreta do oblasti spánku. Padol na zem mŕtvy. Škreti nemohli vedieť, odkiaľ moje šípi letia, keďže som ukrytý pod rúškou tmy.

Odhodil som zapálené drevo, letelo vzduchom a dopadlo do mäkkej zeme. Vytiahol som dýku, v pravej meč v ľavej dýka,takto ozbrojený som sa pustil do škretov. Všimol som si, že na Derideho vyskočil akýsi škret, avšak Jordiho luk rýchlo ukončil škretí život. Meč som skrížil so zahnutou škreťou šabľou. Dýkou som ho však bodol do ruky a tvor zaskučal a stiahol sa na ústup. Potom som ho mečom dorazil a jeho telo padlo na zem. Pokračoval som ďalej. ,,Nemôže byť ich viac ako tridsať, malý škreti sú predzvesťou zlých správ." poznamenal som a pozrel som sa na Jordiho. ,,Teraz prídu... väčšší, poznám škretiu stratégiu. Kým sa vyčerpáme s týmito krpcami-" vrazil som ďalšiemu škretiemu zvedovi meč do hlavy. Nestihol ani zaskučať a padol k zemi. ,,-Tak prídu iný škreti. Ich stratégia je v počte." zvrtol som sa a Andúril vzplanul, zalesklo sa jeho ostrie a s rinčaním ocele sa skrížil s tmavým mečom škretov.

~Tábor -> Okolí tábořiště~
Azurin přikývla a došla k ohništi. Popadla několik polínek, které ležely o kousek dál a přiložila je na oheň. Pak zaslechla podezřelé zvuky a za chvíli začali z křoví vylézat malí odporně vypadající tvorové. Azurin poznala, že jsou to skřeti. Byli malí, ovšem Azurin věděla, že brzo přijdou další,
o mnoho větší.
Azurin popadla luk a šípy a pak neslyšně odběhla k jednomu ze stromů stojících vedle tábořiště. Než na strom ale stačila vylézt, z křoví vyskočil skřet a vrhl se na ní. Azurin okamžitě tasila dýku a tou skřeta doslova ubodala k smrti. Mno jo. S dýkou to moc neumím. Pomyslela si a pokrčila rameny. Pak dýku vrátila zpět do pouzdra na opasku a obratně se vyhoupla na strom. Vylezla dostatečně vysoko, aby na ni skřeti nemohli a našla si místo, kde byly větve stromu spletené tak, že tvořily jakési sedátko. Azurin se posadila. popadla luk, z toulce vytáhla šíp a zamířila na skřeta, který se zezadu blížil na jednoho z hraničářů (Deride). V sedě se střílelo špatně, ale šlo to. Šíp přistál těsně vedle skřeta a Rin zaklela. okamžitě ale vystřelila další šíp a ten už zasáhl svůj cíl. Skřet zařval bolestí a zhroutil se k zemi.
Azurin se rozhlédla. Odtud ze stromu měla docela dobrý rozhled. Skřetů ubývalo, ale Azurin cítila, že přijdou další. Tím se teď ale nehodlala zabývat. Sestřelila dalších několik skřetů a ušklíbla se. Teď o ní nikdo nemohl vědět. Jaké to asi je, když vás zabije šíp a vy ani nevíte, odkud přiletěl? Pomyslela si pobaveně.

Tábor bol o chvíľu hore nohami, počul som svišťanie šípov, vrčanie škretov. ,,Mali by sme zmiznúť." povedal som náhlivo, prepady škretov nebolo v týchto oblastiach ničím neobvyklým. Vôbec nie. Všimol som si, že aj Deride a Rin sa zapojili do boja so svojimi zbraňami. Pozrel som sa na Faramira, ktorý stál na kameni s neustále s napätou tetivou luku. Podľa mňa, keby som bol na Faramirom mieste, volil by som ústup, proti škretej presile je nás málo a rýchlo sa pri týchto malých potvorách vyčerpáme. Rozohnal som sa mečom a presekol som im telá. Boli ako nočné mory, malé nepríjemné a doterné. A ich silou bol počet. Chceli nás preraziť silou počtu.

,,ÚSTUP!" zavelil som nahlas. Toto by nemalo cenu, nechať sa rozprášiť škretmi. Musíme zaveliť na ústup, nemá to zmysel. pomyslel som si aby som odôvodnil svoje rozhodnutia. ,,Ustup." dodal som a vybral som sa na ústup, strielal som naslepo a iba som počul šuchnutie šípu o o zem alebo zaskučanie akéhosi škreta. Videl som,že mojich učňov pochytila bojová nálada. Bude ťažké ich prinútiť priznať si porážku. Na nočné prepady, toto nebolo ničím podivným, ale na druhej strane, tieto škretie beštie nevyliezli zo svojich brlohov len tak pre nič za nič... Stále som ustupoval.