Príbeh-PEVNOSŤ hraničiarov

On nevedel kto je to Sauron? ,,Sauron, pôvodca všetkého zla, sídli na východe, v Mordore. Stvoriteľ jedného prsteňa, toho legendárneho jedného prsteňa, vraj sa opäť prebudil." povedal som, dúfajme, že vysvetlil kto je to Sauron. ,,Jeden všetkých privedie, do temonoty zviaže... To na ňom stojí, myslím tým tri prstene elfov, sedem pánov trpaslíkov a deväť mužom, ktorých osudom je skon. Teraz sú to prsteňové prízraky, čierna deviatka." vysvetlil som a obzeral som sa okolo seba. Vedel som to len preto, že som strávil mladosť medzi knihami. ,,Vrátiš sa po tejto chodbe a na rázcestí zahneš doprava, tam nájdeš dvojo dverí, ty vstúp do tých čo sú napravo.Tam nájdeš postele a pod nimi nájdeš nejaké oblečenie. Môžeš sa tam zložiť." povedal som mu napokon. Ach jaj Faramir, chováš sa ako úplný tupec, nevieš čo je správne, niekto ti zahmlil zrak a vnímanie. pomyslel som si.

,,Tak si len choď, alebo skús si nájsť Chodca." poznamenal som a pozrel som sa na Derideho. ,,Fajn, môžeme sa prejsť po celej pevnosti. A navyše sa dozvieš kde sú pasce aby si sa mi do nejakej nechmatol." povedal som a pozeral som sa na Derideho. ,,O tom prsteni ani slovo." povedal som a pozorne som sledoval jeho tvár zahalenú v kapucni. Bol som celkom pokojný. Chodec je fajn chalan, avšak všetko berie vážne. pomyslel som si. 

Deride odbehol tým smerom, čo som mu povedal, osamel som a sledoval som chodbu. Ach jaj. Pozeral som sa na chodbu a čakal som na neho. Onedlho sa s dupotom vrátil. ,,Pozrel by si si učebňu alebo radšej, tréningové priestory?" opýtal som sa ho a siahol som si na zátylok. ,,Alebo?" navrhnem a pozerám sa na Derideho. 

Pozeral som sa na Derideho. Dosť zvláštna požiadavka. Ale no čo už, s bratom sme si podávali ruky vždy keď sme sa lúčili alebo vítali, pokladal som to za gesto dobrých vzťahov a priateľstva. Podal som mu pravú ruku. Keby mi bol z bližšej rodiny, tak by som mu podal ľavú, lebo ide o srdce. Ale takto som mu podal ruku v koženej rukavici. Nešiel som k nemu blízko na dĺžku lakťa. ,,Nech medzi nami panujú dobré vzťahy." povedal som mu a pozeral som sa na Derideho. Zvláštne. pomyslel som si.

Aha on chce toto. Nastavil som mu dlane tak ako mi ukázal, pôvodne som nerozumel čo mi tým chce nazančiť. ,,Počuj, ja to dobre viem, ale... Dnešná doba je podivná, treba sa mať napozore, čo ak máš na rukách nejaký jed?" podpichol som ho, Deride sa tváril tak že ma karhá. Bral som to ako zábavku. ,,Oparnosti nie je nikdy dosti." riekol som a pozeral som sa na Derideho s otvorenými dlaňami. Pre mňa to bola zábavka, nič viac. ,,A potom môžeme zájsť za Chodcom a trochu s ním hodiť reč." povedal som.

,,Teoreticky možné to je." poznamenal som. Etiketa mi poslednú dobu vyfučala z hlavy. To je ako môj otec, schovaj tú debilnú knihu a bojuj. hm.. Teória a prax je rozdiel. ,,Hm, prišiel si tu mudrovať alebo čo?" ozval som sa. ,,Odkiaľ to všetko vieš?" zaujímal som sa. A potom som ucítil ako mi do dlaní padlo pár strieborných. Áno boli moje. ,,Ako si sa k nim dostal?" spýtam sa prekvapene a dlaň zovriem v päsť a peniaze si opäť vhodím do tulca.

,,Myslím, žeby ti môj brat urval hlavu." zamrmlal a spomenul som si na prchkého brata, ten sa dal rozhnevať úplne jednoducho. ,,Jasné, je to absolútne zbytočné. Možno si vyrastal v Gondore, alebo v Rohane, alebo kdekoľvek inde, trebárs aj v povodí." uvažoval som nahlas. A pozeral som sa na Derideho. ,,Videl si niekedy to mesto? Minas-Third, jeho biele prísne veže? Alebo sieň v Edorase?" spýtal som sa. V Minas-Thiride som vyrastal, ale aj tak som rád chodil do Rohanu. ,,Sú to krásne zeme." poznamenal som.

Pozeral som sa na Derideho. ,,Aha, to má aj svoj osobný termín, vreckár. Zlodeji kradnú veľké veci, ale vreckári vyberajú vrecká." povedal som. Tak je tu celkom veselá spoločnosť, veselo ako na cintoríne. Napadlo ma staré prirovnanie. ,,Mali by sme sa pohnúť." prehovoril som a vykročil som chodbou smerom do citadely. ,,Pod ňou sa nachádza jedna z dvoch zásobární." povedal som, keď som sa zastavil na drevenom poklope. Zahol som do ďalšej chodby. Pevnosť to bola rozvetvená a členitá. Cez jedno okno som zazrel na hradbách Chodcovu meravú postavu, ktorá ostro sledovala cestu k pevnosti. Potom som pokračoval v ceste a ocitol som sa na severnom nádvorí, bolo menšie ako to, ktoré bolo pri bráne, avšak sa tam nachádzal nízky domec. ,,Tam je miesto na tréning, ak by bolo zlé počasie." povedal som. V strede dvorca bola kamenná studňa. 

,,Ja som ju tu takto objavil, ale pár mesiacov mi trvalo kým som poriešil aby to tu bolo funkčné. Bolo treba mnoho  opráv a rekonštrukcií." povedal som Deridemu. ,,Bola to už dávno zabudnutá pevnosť." podotkol som a podišiel som k stajniam.,,Zrejme sa tu budú dať chovať aj kone." povedal som mu a pozrel som sa na nízke stajne. Ako každý hraničiar by mal poznať aj on zadné vrátka. pomyslel som si. Pevnosť bola dômyselne skonštruovaná. Medzi stajňami a severnými hradbami sa nachádzala úzka ulička, kde niekto širší musel ísť bokom. ,,Tu sa nachádza tajný priechod zo severu. Dá sa v prípade nebezpečia tadeto uniknúť." povedal som mu a pozrel som sa na drevené úzke dvere, ktoré boli z časti vymrežované. ,,Zatiaľ mám kľúč len ja." zazneli moje slová.

Pozeral som sa spolu s Deridem na priechod. Dole sa nešlo po schodoch ale strmým zrázom a človeku dalo prácu sa dostať hore i dole. Po zlezení skaly sa človek ocitol na ceste, ktorá sa dá vidieť z veží. Bolo to dômyselne vymyslené a ten, kto to staval mal dobré dôvody na vytvorenie skrytých cestičiek. Otvoril som staré dvere a vstúpil som do zaprášenej stajne. Seno bolo nahádzané v boxoch a z neho sa víril prach, ktorý stúpal ku kamenným stropom. Prešiel som stajňami a otvoril som hlavné dvere. Opäť sme sa ocitli na nádvorí. ,,Je to dômyselná skratka." povedal som a opäť som sa vrátil do citadely. Ale tentoraz som otvoril drevený poklop na dlážke a vstúpil do podzemia, ktoré bolo osvetlené fakľami. Ako prvú som minul komoru s hlinenou dlážkou. Išiel som však stále ďalej a ďalej.

Za rohom už súvislé osvetlenie fakľami končilo a tak som, zobral poslednú Fakľu zo steny a držiac ju v pravej ruke som sa pohol vpred. Svietil som si pod nohy, dávajúc pozor na to kam stúpam. ,,Pozor na nohy." povedal som a chodba sa stáčala prudko doprava. Akýmsi prieduchom zavial chladný severák a oheň na fakle sa zatrepotal. Postupoval som a zahýbal som. Pod zemou boli chodby rozvetvené a neoznačené. Bolo to z dôvodov obrany pevnosti. Chodba sa rozšírila do akéhosi štvorcového priestoru. Bolo to miesto kde sa dalo v prípade potreby ukryť. Tieto vrchy sa stávajú obvykle útočiskom rôznych kreatúr ako sú napríklad škreti temného pána. ,,Odtiaľto sa dá dostať na západ." povedal som. Kedysi tu bola temná ríša Angmar. pomyslel som si. ,,A tam tie ďalšie chodby vedú všelijak do rôznych pascí a iné ťa dovedú do takýchto kobiek, odkiaľ sa dá dostať von. Dômyselne urobená pevnosť. Ani ja som to tu celé neprebádal." povedal som a zastrčil som fakľu do steny stĺpu.

Pozeral som sa okoo seba na priestor. Dlážka bola kamenná, nie hlinená, ako chodba. ,,Áno teoreticky možné to je, ale prakticky... Von sa dostaneš jednoducho, ale dnu? Musel by si byť elf aby si tie prichody uvidel. Ale toto elfovia nestavali, stavali to ľudia, po páde čerňokňažníckej ríše Angmar. Potrebovali sa brániť a preto táto pevnos´t je tak dômyselne urobená. " povedal som Deridemu. ,,Tie priechody asi robili trpaslíci, lebo ich nevidno. Teda ak by nastali správne podmienky." zazneli moje slová. Miestnosť v ktorej sme stáli, nebola archeticky ničím zaujímavá, neboli tam nijaké fresky ani nič podobné. 

Stál som na hradbách bez pohnutia a sledoval som krajinu pod sebou. Kdesi sa mnou sa mihol Faramir s Deridem, zdalo sa, že si ma nevšímajú. Rozhliadal som sa doďaleka a sledoval som krajinu. Bola to pekná zem. Kedysi však nebola, lebo v dávnych dobách bola známa ako Angmar, o histórií som vedel toho pomerne dobre. Avšak, pramálo ma to zaujímalo v tejto chvíli. Jastril som pohľadom na cestu a most a rukou som prešiel k pošve svojho meča. Bol to starodávny meč, patril Elendilovi. To bolo v dávnych dobách.